MÔJ DEŇ

            Každý deň o tretej hodine po polnoci chodievam vhodiť napísané listy do schránky. Za mnou v pätách bežia moje dva psy, Gangster a Vagabund. Môj deň začína presne o desiatej. Vtedy sa do nášho pohotovostného strediska, kde už moji spolupracovníci Hubert, Edy a Veronika od rána pracujú, začínajú trúsiť naši mladí.
            Prichádzajú hlavne kvôli práci. Celé hodiny, deň čo deň s nimi pozorne preberáme rubriky voľných pracovných miest. Vzhľadom na ich vzdelanie a minulosť sa im zväčša nájde len najťažšia a najhoršie platená práca. Ale hlavne sa pritom veľa rozprávame. Vlastne – oni chodia k nám predovšetkým z tohto dôvodu.
            Od nás očakávajú, že im poslúžime ako „vŕby“, že im budeme načúvať. Cítime, akú dôležitú úlohu v ich živote zohráva tá neveľká miestnosť, kde môžu všetko vyriecť pred pozornými, nevtieravými a dôveryhodnými svedkami. Väčšinou nemá zmysel do rozhovoru zasahovať.
            Samozrejme, že nestačí vypočuť toto ich nepriame volanie o pomoc. Musíme z ich vyznaní vyjsť pri ďalšej práci s nimi v budúcnosti, ktorú sa im spolu s nimi a podľa ich daností pokúšame pripraviť.
            „Vieš, Guy, každé ráno to beriem tvojou ulicou okolo tvojho domu... Viem, že ešte spíš, ale robí mi to dobre ísť do práce takto...“ Táto poznámka chlapca, ktorý na motorke každé ráno zachádza o dobrý kilometer, len aby prešiel popod moje okná, priam symbolicky vyjadruje, čo pre nich niekoho pozornosť a prítomnosť znamená.
            O druhej nás každý deň víta lacná arabská reštaurácia, kde sa schádza celý náš pracovný tím. Často tam zájdu aj chlapci „čerstvo“ prepustení z väzenia, aj ďalší chlapci z našej štvrte. A tiež nejaký ten kamarát, ktorý práve ide okolo. Táto reštaurácia predstavuje pevný bod, kde nás každý môže nájsť.
            Poobede si opäť všetci štyria – Edy, Hubert, Veronika a ja, rozdelíme úlohy – niekto pomôže chlapcom spojiť sa so zamestnávateľom, s iným treba ísť pozrieť sa na byt, ktorý si chce prenajať. Je to dôležité, pretože mať bývanie je prvý krok ku samostatnosti a nájdeniu pevnej pôdy pod nohami. Tiež navštevujeme väzňov. V stredisku máme nástenku, kam si chlapci zapisujú adresy zatvorených kamarátov. Často im píšu, niekedy medzi sebou vyzbierajú peniaze a pošlú im ich. Dlho a opakovane sa vonku na ulici spoločne delili o tú trochu peňazí, o strasti a radosti. A ani mreže nedokážu porušiť toto puto vernosti a súdržnosti.
            Byt mám vo štvrti, kde sa mnoho z týchto chlapcov pohybuje. Pôvodne som si plánoval nájsť garsoniéru niekde ďaleko od miesta, kde pracujem, aby som mohol aj odpočívať. Ale som si uvedomil, že mladým ľuďom odkázaným žiť na ulici, sa nedá venovať len čiastočne. Samozrejme, nie každý môže viesť taký spôsob života – kto sa ale chce trochu k tejto skupine priblížiť, musí žiť v strede ich života. Poznám viac vychovávateľov mládeže, ktorí žijú presne takto ako ja.
            Takýto život na nás kladie aj zvláštne nároky. Často u mňa bývajú aj dvaja traja chlapci, ktorí sa dostali do veľkého maléru, a než sa pre nich nájde riešenie, potrebujú pár nocí niekde prespať. Nespočetnekrát som bol od nich okradnutý. Niekoľko ráz ročne musím svoj byt kompletne dezinfikovať. A tiež už dva razy som dostal svrab.
            Keby aj naši biskupi mali možnosť nakaziť sa svrabom, možno by to celej Cirkvi v konečnom dôsledku pomohlo. 

(zdroj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených, str. 75, upravené)